Gabriel García Márquez – Sto roků samoty

Nenadarmo sa hovorí, že
latinskoamerickí spisovatelia nie sú len literárnymi tvorcami, ale
predovšetkým rozprávačmi. Texty Vargas Llosu, Cortazára či Gabriela
Garcíu Márqueza nie sú „len“ textami literárnymi. Dôkazom toho je aj
prerozprávanie najznámejšieho románu Gabriela Garcíu Márqueza Sto
rokov samoty.

Po prvom prečítaní literárnej predlohy je zrejmé, že hoci spleť mien,
osôb, príbehov a generácií rozhodne nezanecháva v čitateľovi pocit
chronologického poriadku, vytvára v ňom akúsi inú chronológiu. Čas tu
plynie inak. Občas sa náhli príliš rýchlo vpred, občas sa obráti smerom
vzad, niekedy plynie do kruhu a inokedy stojí na mieste.

Je priam nepredstaviteľné,
že by Sto rokov samoty v podobe audioknihy mohla zachytiť čo i len
zlomok tejto spleti príbehov tak, aby sa text nestal neprehľadným a aby
zároveň kdesi celkom na jeho dne ostala tajuplnosť vyplývajúca
z náväznosti na legendy, mýty a kolektívnu pamäť Latinskej Ameriky.

Sága rodu Buendíových zachytáva niekoľko generácií rodu
„odsúdeného na sto rokov samoty, ktorému sa novej príležitosti na
tomto svete nikdy nedostane“. Buendíovci sú zakladatelia Maconda,
akejsi pôvodnej jednotky latinskoamerického sveta. Základom Márquezových
príbehov je duchovné dedičstvo – postavy generačne dedia údel svojho
rodu. Nie je to len samota, ale aj fyzická podoba, nemožnosť vymaniť sa zo
„zrkadlenia“. Rodičia sa zrkadlia do svojich detí, tie dedia osamelosť a
neschopnosť milovať, dedia zbabelosť, bádavosť aj činorodosť. Postavy,
ktoré sa vzoprú ťažko pomenovateľnej sile spájajúcej rod, umierajú. Buď
násilne, alebo tajuplne. Zo sveta zdedených mýtov, ktoré sú rovnako
nádherné ako aj kruté, niet úniku. Plukovník Aureliano Buendía navzdory
svojmu dobrodružnému životu umiera na samotu, jeho sedemnásti synovia sú
vyvraždení neznámym páchateľom, Amarante sa zjaví Smrť a určí čas jej
úmrtia, krásna Remedios je nanebovzatá, José Arcadio Buendía sa po smrti
vracia domov a vedie pod gaštanom rozhovory so svojou ženou Úrsulou.

Pri počúvaní audioknihy sa zrazu
zdá, že príbehy boli napísané, aby boli neskôr znovu vyrozprávané.
Jiří Adamíra číta román tak, akoby to urobil len sám Márquez. Rozpráva
jednoducho, logicky člení celky textu, hlasovým prejavom jasne oddeľuje
jednotlivé situácie, pointuje vtipné udalosti. Necháva príbehy, nech
hovoria samé za seba. Tvorcovia stavili na rozprávačstvo, mierne
dynamizované, ale pokojné čítanie a sústredili sa predovšetkým na
zvukomalebnosť a melodiku textu v preklade Vladimíra Medeka.

K celkovej atmosfére výrazne prispela aj hudba, ktorá oddeľuje
jednotlivé situácie a kapitoly. Útržky melódií evokujú Latinskú Ameriku
a podfarbujú tú ktorú situáciu. Hudba je využitá úsporne a funkčne.

Jedinou výčitkou voči audioknihe Sto roků samoty je jej textová
úprava. Kniha totiž ktovie prečo končí smrťou Amaranty Buendíovej.
Napriek tomu, že príbeh a priebeh jej umierania je extrémne sugestívny,
nepredstavuje vrchol, a už vôbec nie záver románu. Macondo totiž od
začiatku smeruje k apokalypse. Inak netušíme, prečo sa prerozprávaný
román Sto roků samoty končí z ničoho nič oveľa skôr, ako
ubehne fiktívnych sto rokov.

Vynímajúc tento nečakaný koniec je
však Márquezov román v podaní Jiřího Adamíry niečím medzi rozprávkou
na dobrú noc, dobrodružným príbehom, ságou rodu a poéziou, ktorá je tak
lyrická ako aj krutá.

„O mnoho let později, když stál před popravčí četou, vzpomněl
si plukovník Aureliano Buendía na ono vzdálené odpoledne, kdy ho otec vzal
k cikánům, aby si prohlédl led.“ Vzácny dotyk ľadu, zlaté rybky,
nespavá choroba, Macondo, sedemnásti nemanželskí synovia s krížom na
čele, prudké dažde a dlhodobé suchá, lietajúci koberec, cigáni a
bádatelia z Maconda – to všetko sa nám vďaka rozprávačovi zjaví
priamo pred očami.

Gabriel García Márquez – Sto roků samoty

Úprava: Přemysl Wiesner
Režie: Alena Adamcová
Čte: Jiří Adamíra
Překlad: Vladimír Medek
Hudební spolupráce: Mojmír David

Vydalo nakladatelství Radioservis v roce 2010.